Epitelové tkanivo

Epitel je tkanivo skladajúce sa z husto pri sebe uložených buniek, ktoré nasadajú na bazálnu membránu. Podľa funkcie rozoznávame niekoľko druhov epitelu:

1.      Krycí epitel

2.      Žľazový epitel

3.      Resorpčný epitel

4.      Svalový epitel

5.      Zmyslový epitel

KRYCÍ EPITEL

Krycí epitel má najmä ochrannú funkciu. Pokrýva povrch iných tkanív a vystiela rôzne duté orgány, napr. ústnu dutinu, pažerák, močový mechúr, priedušnicu a pod. Jeho úlohou je chrániť hlbšie uložené tkanivá pred rôznymi vplyvmi prostredia. Okrem toho vytvára na niektorých orgánoch hladký povrch, a tým umožňuje ich ľahkú pohyblivosť proti sebe (Kryje napr. povrch pohrudnice a popľúcnice). Bunky krycieho epitelu nasadajú na tenkú blanu, tzn. bazálnu membránu, ktorá sa skladá z polysacharidov. Bunky krycieho epitelu môžu byť usporiadané do jednej alebo do viac vrstiev.

Jednovrstvový epitel sa skladá z jednej vrstvy buniek rôzneho tvaru a veľkosti. Podľa charakteru buniek rozoznávame dlaždicový čiže plochý epitel, kubický epitel a cylindrický epitel.

a.      Dlaždicový (plochý) epitel sa skladá z jednej vrstvy nízkych buniek, ktorých hranice sú nepravidelné, o čom sa môžeme presvedčiť pri pohľade z plochy, často ich vidíme len zle, ale možno ich znázorniť impregnáciou dusičnanom strieborným (AgNO₃). Plochý epitel tvorí povrch seróznych blán, ku ktorým patrí pohrudnica, popľúcnica, osrdcovník a pobrušnica. Povrch týchto blán je hladký, čo umožňuje ľahký kĺzavý pohyb oproti sebe. Tento epitel, ktorý kryje povrch seróznych blán, sa volá mezotel. Plochému epitelu sa tvarovo podobá endotel, ktorý vystiela krvné a lymfatické cievy a dutiny srdca. Endotel patrí svojím pôvodom vlastne medzi spojivové tkanivá. Skladá sa z jednej vrstvy plochých buniek nepravideľných tvarov.

b.      Kubický epitel sa skladá z jednej vrstvy buniek, ktoré majú tvar nízkych päť – až šesťbokých hranolov. Na priereze majú bunky približne štvorhranný tvar. Kubický epitel pokrýva napr. povrch vaječníkov a vystiela malé vývody žliaz.

c.       Cylindrický epitel sa skladá z jednej vrstvy vysokých buniek, navzájom sploštených, majú tvar vysokých päť – až šesťbokých hranolov. Tento epitel vystiela napr. veľké žľazové vývody.

K cylindrickému epitelu patrí riasinkový epitel. Skladá sa z vysokých buniek , ktoré majú na voľnom povrchu jemné vláskovité výbežky, riasinky (kinocílie). Riasinky sa živo pohybujú, kmitajú, a preto hovoríme o riasinkovom pohybe. Riasinkový epitel vystiela dýchacie cesty (nosové dutiny, hrtan, prieduška, priedušnicu). Riasinkový pohyb odstraňuje prachové častice vdychovaného vzduchu. Okrem toho kryje povrch sliznice vajíčkovodov, kde kmitanie riasiniek pomáha posúvať vajíčko do maternice.

Na cylindrický riasinkový epitel dýchacích ciest pôsobia rôzne nepriaznivé vplyvy vonkajšieho prostredia (rýchle prúdenie vzduchu pri vdychu a výdychu, rozdiely teploty, častice prachu, fajčenie a pod.), jeho bunky sa preto pomerne rýchlo opotrebúvajú, odumierajú, a nahrádzajú ich nové, bunkovým delením vzniknuté bunky. Nové mladé bunky sú najprv nízke a postupne dorastajú k povrchu epitelu. Takýto epitel sa potom skladá z nerovnako vysokých buniek, ktoré všetky nasadajú na bazálnu membránu, ale len niektoré z nich dosahujú až k povrchu, takže ich jadrá sú uložené v niekoľkých radochnad sebou a utvárajú viacradový cylindrický epitel.

Vrstevnatý epitel sa skladá z buniek usporiadaných do viacerých vrstiev nad sebou.

a.      Vrstevnatý dlaždicový epitel je stavbou zvlášť dobre prispôsobený chrániť hlbšie uložené tkanivá, a preto ho nájdeme na miestach vystavených nepriaznivým vplyvom prostredia. Kryje napr. rohovku a väčšinu spojovky, vystiela ústnu dutinu, pažerák a pošvu. Skladá sa z viacerých vrstiev buniek, uložených nad sebou. Najnižšiu vrstvu tvoria kubické bunky, ktoré nasadajú na bazálnu membránu, s ktorou sú pevne spojené. Ďalšie vrstvy sa skladajú z viachranných buniek pevne medzi sebou spojených. Smerom k povrchu sa bunky čoraz viac splošťujú a napokon dosahujú podobu plochých šupín. Osobitným typom vrstevnatého dlaždicového epitelu s vystupňovanou krycou ochrannou funkciou je pokožka (epidermis).

Pokožku tvorí svrstevnatý dlaždicový epitel, ktorého povrchná vrstva je premenná na rohovú vrstvu. Tá sa skladá z plochých zrohovatených šupín pevne medzi sebou pospájaných a prestúpených bielkovinou, kreatínom.

b.      Prechodný epitel (urotel) vystiela vývodné močové cesty (močovody, močový mechúr), jeho stavba je prispôsobená veľkej rozťažnosti stien týchto orgánov. Bunky prechodného epitelu menia svoj tvar podľa toho, či je orgán naplnený alebo prázdny. Nižšia vrstva buniek, nasadajúcich na tenkú bazálnu membránu, sa skladá z malých kubických až polyedrických buniek, ďalšie vrstvy tvoria postupne zväčšujúce sa polyedrické bunky, povrchové bunky sú najväčšie a tie sa v prázdnom orgáne vyklenujú mechúrikovo do vnútra orgánu.

Medzibunkové hranice sú vo vyprázdnenom orgáne veľmi nepravidelné, kľukaté, so spevnenými typmi medzibunkových kontaktov. Extrémne kľukaté sú medzibunkové hranice buniek povrchových vrstiev. Bunky sú medzi seba vklinené početnými záhybmi. Bunková membrána buniek povrchovej vrstvy sa na dutinovej stene orgánu vchlipuje do početných hlbokých záhybov.

Pri naplnení orgánu sa bunky splošťujú, záhyby medzi nimi sa vyrovnávajú. Ploché bunky sa splošťujú najviac, bunková membrána sa „vyťahuje“ zo záhybov a narovnáva sa. Bunky sa splošťujú, záhyby sa vyrovnávajú, a preto môžu bunky prikrývať väčšiu plochu a stačia pokryť celú sliznicu orgánov aj pri ich najväčšej dilatácii.

Molekulárna štruktúra bunkovej membrány buniek povrchovej vrstvy má zvláštne usporiadanie, čo vidíme v elektrónovom mikroskope. Je nepriepustná pre vodu a zabraňuje stratám vody, ktorá by unikala z buniek do hypertonického moču.

ŽĽAZOVÝ EPITEL

Zo žľazového epitelu sa skladajú rôzne žľazy vylučujúce sekréty alebo exkréty. Sekréty sú látky užitočné pre organizmus, t.j. majú v tele určitú ďalšiu fyziologickú úlohu a žľazy, ktoré sekréty vylučujú, sú žľazy sekretorické. Na rozdiel od toho obsahujú exkréty látky pre organizmus nepotrebné, ktoré sú vo väčšom množstve jedovaté, a preto musia byť z organizmu vylúčené. Žľazy, ktoré spĺňajú túto funkciu, sú exkrečné žľazy. Ich bunky odstraňujú z krvi rôzne odpadové produkty látkovej výmeny (napr. močovinu, kyselinu močovú)  a vylučujú ich ako exkréty do vývodných ciest.

Bunky sekretorických žliaz si „vyberajú“ z vnútorného prostredia (z krvi a lymfy) len jednoduché základné látky, spracovávajú  ich za účasti endoplazmatického retikula, mitochondrii a Golgiho komplexu, a tak utvárajú úplne nové látky potrebné na činnosť iných orgánov a vylučujú ich ako sekréty.

Sekréty opúšťajú žľazy sústavou vývodných ciest, t.j. vývodom (napr. do dutiny tráviacej rúry alebo na povrch tela), a preto sú to žľazy s vonkajšou sekréciou. Iné žľazy odovzdávajú sekrét do krvi, a preto sú to žľazy s vnútornou sekréciou (napr. hypofýza, štítna žľaza). Tieto žľazy nemajú vývody, ich sekrét sa označuje pojmom hormón (gr. hormaó – poháňam)

Žľazy s vonkajšou sekréciou

Bunku utvorený sekrét sa hromadí v jej cytoplazme ako zrnká (granuly) alebo ako kvapky, ktoré bunku plynule opúšťajú, alebo sa oddelí celá časť bunky s akumulovaným sekrétom, alebo sa celá bunka rozpadne a premení sa na sekrét. Sekrét odteká vývodmi.

Podľa počtu buniek delíme žľazy na jednobunkové a viacbunkové.

O jednobunkových žľazách hovoríme vtedy, keď sú žľazové bunky – vo väčšom či menšom počte – uložené medzi bunkami iného typu a funkčného významu. Sú to teda najjednoduchšie typy žliaz. Príkladom sú pohárikovité bunky, uložené napr. medzi bunkami resorpčného epitelu kryjúceho sliznicu tenkého čreva, a medzi bunkami krycieho epitelu dýchacích ciest. Pohárikovité bunky vylučujú hlien (mucín), ktorý sa najprv akumuluje nad jadrom bunky, kde majú bunky charakteristický bankový tvar. Hlien potom preniká z bunky sliznice a kryje ju v súvislej vrstve, do ktorej sa v dýchacích cestách zachytávajú častice prachu. V čreve uľahčuje hlienová vrstva posúvanie črevného obsahu.

Viacbunkové žľazy sa skladajú  z väčšieho počtu žľazových buniek, usporiadaných do útvaru podobajúcich sa rúrkam alebo mechúrikom, ktoré vyúsťujú do vývodov vystlaných krycím epitelom. Vývody odvádzajú sekrét. Podľa tvaru delíme viacbunkové žľazy na rúrkovité (tubulózne), mechúrikovité (alveolárne) a na rúrkovitomechúrikovité (tuboalveolárne). Podľa zložitosti vetvenia vývodov môžu to byť žľazy jednoduché, rozvetvené alebo zložené.

a.      Jednoduché tubulózne žľazy sú podobné jednobunkovým rúrkam, ktoré pokračujú do vývodu. Príkladom sú potné žľazy.

Rozvetvené tubulózne žľazy sa skladajú z viacerých rúrkovitých žliazok (tubulov), ktoré ústia do spoločného vývodu. Príkladom sú žalúdkové žľazy.

Zložené tubulózne žľazy sa skladajú z rozvetvených tubulov, nadväzujúcich na rozvetvené vývody, ako sú napr. žľazy dvanástnika a oblička.

b.      Alveolárne (acinózne) žľazy sa skladajú z mechúrikov čiže z alveolov (acinov) a môžu byť:

Jednoduché: podobajú sa jednoduchým alveolám

Rozvetvené : tvoria ich rozvetvené alveoly (aciny), ktoré ústia do spoločného vývodu; príkladom sú mazové žľazy mihalníc.

Zložené: tvoria ich rozvetvené alveoly, nadväzujúce na vidlicovito rozvetvené vývody; príkladom je príušná žľaza a podžalúdková žľaza.

c.       Tuboalveolárne žľazy sa skladajú z tubulov, ktoré sa na koncoch rozširujú do alveol. Obe sekretorické časti môžu byť vystlané bunkami rovnakého charakteru , alebo bunkami, ktoré sa odlišujú histologicky aj druhom sekrétu. Tubulus vystielajú napr. mucinózne bunky, alveolus serózne. Takúto stavbu majú napr. niektoré slinné žľazy (podjazyková a podsánková žľaza)

 Podľa vzhľadu buniek a druhu sekrétu rozdeľujeme žľazy na serózne, mucinózne a na zmiešané čiže seromucinózne.

Serózne žľazy vylučujú riedky vodnatý bielkovinový sekrét, ktorý obsahuje enzýmy. Serózne žľazy sa skladajú zo seróznych buniek , ktoré majú zvyčajne pyramídový tvar, ich guľaté jadro je uložené v dolnej tretine bunky. V cytoplazme sa sekrét hromadí ako zrniečka alebo serózne granuly. Pretože ide o sekrét, ktorý má povahu enzýmu, označujú sa tieto granuly ako zymogénne. Granúl je v cytoplazme toľko, že bunky sú tmavé, po fixácii ich možno dobre farbiť železitým hematoxylínom. Príkladom seróznej žľazy je príušná a podžalúdková žľaza.

Mucinózne žľazy vylučujú sekrét, ktorého hlavnou úlohou je hlien, čiže mucín (- mukoproteín zo skupiny heteropolysacharidov). Zvyčajne sa skladajú z tubulov vystlaných mucinóznymi bunkami. Mucinózne bunky majú približne pyramídovitý tvar. Ich cytoplazmu vypĺňajú hlienové (mucínové) kvapky natoľko, že k dolnému okraju bunky zatlačené jadro je úplne sploštené. Po fixácii môžeme hlien v bunkách znázorniť špeciálnymi farbivami na hlien, napr. mucikarmínom, tionínom alebo PAS – reakciou.

Na preparátoch farbených bežnými metódami sa hlien väčšinou nezafarbí alebo len veľmi slabo zásaditými farbivami, a preto sú mucinózne bunky svetlé. K mucinóznym žľazám patria napr. podnebné žľazy alebo Brunnerove žľazy dvanástnika. Príkladom najjednoduchších mucinóznych žliaz sú pohárikové bunky.

Zmiešané (seromucinózne) žľazy majú tuboalveolárnu stavbu, vylučujú zmiešaný sekrét. Tubuly, z ktorých sa skladajú, vystielajú mucinózne bunky. Na koncoch sa tubuly rozširujú do polguľovitých vačkov, vystlaných seróznymi bunkami. Príkladom takejto žľazy je podjazyková žľaza.

Žľazy s vnútornou sekréciou

Žľazy s vnútornou sekréciou (endokrinné žľazy) nemajú vývody. Bunky vylučujú sekrét, hormón, priamo do krvi. Preto sú tieto žľazy bohato zásobené krvnými cievami, ktorých najmenšie tenkostenné vetvičky naliehajú priamo na bazálnu membránu žľazových buniek, usporiadaných do nepravidelných trámcov alebo do uzatvorených vačkov (folikuly). Z trámcovite usporiadaného epitelu sa skladajú napr. nadobličky, predný lalok hypofýzy a Langerhansove ostrovčeky pankreasu. Folikulárnu stavbu má štítna žľaza.

RESORPČNÝ EPITEL

Úlohou resorpčného epitelu je vstrebávanie čiže resorpcia. Bunky tohto epitelu sú prispôsobené na to, aby prijímali z prostredia (napr. z dutiny čreva) rôzne látky, ktoré potom odovzdávajú buď nezmenené, alebo po spracovaní do vnútorného prostredia (do krvi alebo do lymfy).

Resorpčný epitel sa skladá z jednej vrstvy cylindrických buniek, na ktorých voľnom povrchu je kefkovitý lem. Ten sa skladá z tenkých pravidelných bunkových výbežkov, z mikroklkov, ktoré zväčšujú povrch bunky. Na žíhaný lem sú viazané enzýmy uplatňujúce sa pri resorpcii, napr. alkalická fosfatáza. Resorpčný epitel kryje sliznicu tenkého čreva a vystiela proximálne tubuly obličiek.

ŠPECIÁLNY „SVALOVÝ“ EPITEL

Svalový epitel sa skladá z buniek, tie majú v cytoplazme vlákenká, ktoré sa môžu zmršťovať. Tieto vlákenká sa nazývajú myofilamenty. Svalový epitel je u človeka napr. v dúhovke, kde vytvára membránový sval (musculus dilatator pupillae). Tento sval rozširuje zrenicu.

ZMYSLOVÝ EPITEL

Bunky zmyslového epitelu sa vyznačujú dráždivosťou  a schopnosťou viesť vzruch. Tieto bunky sú citlivé na rôzne podnety z vonkajšieho prostredia, ktoré vyvolávajú v bunkách podráždenie, a tým vznikajú nervové procesy, ktoré označujeme ako vzruchy. Vzruchy vedú alebo vlastné výbežky zmyslových buniek priamo do ústredia v centrálnom nervovom systéme a v takom prípade hovoríme o primárnych zmyslových bunkách, alebo odovzdávajú vzruchy nervového vlákna, ktoré sa začínajú v zmyslových bunkách, a vtedy ich označujeme ako sekundárne zmyslové orgány.

Primárne zmyslové orgány majú dva výbežky. Jedným, periférnym, prijímajú vzruch, druhým, centrálnym, ho vedú ďalej. Periférny výbežok vybieha z bunky smerom k vonkajšiemu povrchu epitelu. Tento výbežok má tvar tyčinky alebo čapíka, zachytáva podnety z vonkajšieho prostredia . Z protiľahlého pólu bunky vystupuje odstredivý výbežok, ktorý má vlastnosti nervového vlákna a odovzdáva vzruchy do príslušného centra v mozgu. K primárnym zmyslovým bunkám patria napr. tyčinky a čapíky sietnice oka a čuchové bunky. Tyčinky sú vysoké štíhle bunky, v ktorých cytoplazme je špeciálne červené farbivo – zrakový purpur (rodopsín). Je to pravdepodobne látka, ktorý robí tyčinky citlivými na videnie za šera. Čapíky sú hrubšie, nemajú rodopsín a umožňujú ostré a farebné videnie. Čuchové bunky majú na konci periférneho výbežku jemné plazmatické čuchové vlásky.

Sekundárne zmyslové bunky sú zvyčajne cylindrické alebo vretenovité a na svojom voľnom konci majú jemné plazmatické vlásky na prijímanie vzruchov. Nemajú centrálny výbežok, čím sa odlišujú od primárnych zmyslových buniek, ale končia sa pri nich nervové vlákna odovzdávajúce vzruchy do centra. Sekundárne zmyslové bunky sú napr. bunky chuťových pohárikov v oblasti koreňa jazyka a na bokoch hradených papíl, alebo zmyslové bunky sluchového a statického ústroja vo vnútri uchu.