Nervové tkanivo

Nervové tkanivo predstavuje najvyšší stupeň vývoja živej hmoty. Fyziologicky sa toto tkanivo vyznačuje mimoriadne vyvinutou dráždivosťou a vodivosťou. Nervové tkanivo sa nachádza v celom tele, usmerňuje všetku činnosť ľudského organizmu v závislosti od podmienok vonkajšieho prostredia a umožňuje harmonickú spoluprácu všetkých jeho orgánov. Tieto úlohy vykonáva nervové tkanivo jednak priamo, jednak prostredníctvom žliaz s vnútornou sekréciou. Najvyššie centrum nervového systému – mozgová kôra – je miestom vyššej nervovej činnosti, ako je pamäť, rozumové myslenie a duševný život.

Histologicky sa nervové tkanivo skladá z nervových buniek, z nervových vláken a neuroglie. Nervové bunky objavil v tomto tkanive J. E. Purkyně (1835), ktorý aj ako prvý zistil vláknité štruktúry v nervovom tkanive.

NERVOVÉ BUNKY

Nervové bunky (neuróny), označované aj ako gangliové bunky, majú rôzny tvar a veľkosť. Ich veľkosť je od 5 mikrometrov (bunky jadrovej vrstvy kôry mozočka) až do 150 mikrometrov (motorické bunky predných rohov miechy). Čo do tvaru sa nervové bunky vyznačujú rôznym počtom výbežkov. Nervové bunky majú dva druhy nervových výbežkov: dendrity a neurity. Dendrity (gr. dendros – strom) vystupujú z tela nervovej bunky v podobe širšieho výbežku, ktorý sa po odstupe z bunky väčšinou bohato rozvetvuje na jemnú sieť vláken, niekedy môže byť aj veľmi dlhý. Jedna nervová bunka môže mať viac dendritov. Dendrity vedú nervové vzruchy dostredivo (celulipetálne), t.j. z periférie do nervovej bunky. Nervová bunka má vždy len jeden neurit. Nervové vzruchy vedie odstredivo (celulifugálne), t.j. od nervovej bunky na perifériu. Neurit môže byť dlhý, rozvetvuje sa až na konci sa vysiela po celej dĺžke tenké bočné vetvičky (kolaterály).

Podľa počtu výbežkov rozdeľujeme nervové bunky na bunky s jedným výbežkom (unipolárne bunky), na bunky s dvoma výbežkami (bipolárne bunky) a na bunky s viacerými výbežkami (multipolárne bunky).

1.      Unipolárne bunky majú iba jeden výbežok a sú totožné s primárnymi zmyslovými bunkami

2.      Bipolárne bunky majú dva výbežky, jeden dendrit a jeden neurit, ktoré odstupujú na protiľahlých póloch bunky; sú napr. v sietnici.

3.      Pseudounipolárne bunky vznikli z bipolárnych buniek tak, že dendrit a neurit spolu na úrčitú vzdialenosť splynuli. Z tela pseudounipolárnej bunky vybieha jediný výbežok, ktorý sa v určitej vzdialenosti od bunky rozvetvuje na dve ramená, funkčne má jedno rameno vlastnosti dendritu, druhé má vlastnosti neuritu. Pseudounipolárne nervové bunky sú napr. v mozgovomiechových nervových uzloch.

4.      Multipolárne bunky majú veľa výbežkov, z ktorých iba jeden je neurit, ostatné sú dendrity. Sú rôzne veľké a majú veľmi rozmanitý, niekedy až bizarný tvar (napr. Purkyňove bunky kôry mozočka). Patrí k nim väčšina nervových buniek CNS a nervové bunky v uzloch vegetatívneho nervového systému.

Jadro nervových buniek je guľovité, mechúrikovité, ohraničené zreteľným obalom. V jadre je málo chromatínu, preto je na zafarbených preparátoch svetlé a tým nápadnejšie vyniká v jadre zreteľné jadierko (nucleolus).

V cytoplazme nervových buniek sú mitochondrie, Gilgiho komplex, Nisslova substancia, neurofibrily a pigment.

Nisslova substancia sa podobá na zrnká alebo hrudky rôznej veľkosti. Farbia sa dobre anilínovými zásaditými farbivami, napr. metylénovou modrou, toluidínovou modrou alebo tionínom (farbenie podľa Nissla). Pretože Nisslova substancia dodáva nervovým bunkám po uvedenom farbení škvrnitý vzhľad, nazýva sa aj tigroidná hmota (substancia) alebo tigroid. Množstvo a vzhľad Nisslovej substancie závisia jednak od druhu nervovej bunky, jednak od jej funkčného stavu. Substancia vymizne z nervovej bunky napr. po vyčerpávajúcej práci, pri nedostatočnej výžive nervových buniek, pri rôznych otravách a infekciách. Zrniečka a hrudky Nisslovej substancie sú vlastne ložiskové zoskupenia granulárneho endoplazmatického retikula, potrebného na tvorbu bielkovín.

Neurofibrily sú jemné vlákna, ktoré sú v cytoplazme nervovej bunky a prechádzajú do jej výbežkov. V nervovej bunke ich možno dokázať len niektorými zložitými metódami histologickej techniky, napr. impregnáciou soľami striebra alebo zlata, alebo farbením odumierajúceho nervového tkaniva metylénovou modrou.

Neurofibrily sú v skutočnosti dve rôzne štruktúry: jednak sú to tenké vlákna – neurofilamenty, jednak tenké rúročky – neurotubuly. Fixáciou sa zhlukujú do vláken (neurofibrily), ktoré môžeme impregnovať soľami ťažkých kovov. Neurofilamenty majú hlavne opornú funkciu, neurotubuly zabezpečujú presuny cytoplazmi (neuroplazmy).

NERVOVÉ VLÁKNA

Nervové vlákna sú dlhé výbežky nervových buniek. Sú to alebo dindrity, ktorými sa vzruch šíri do bunky, alebo je to neurit, ktorými sa vzruch šíri z bunky. Nervové vlákno tvorí výbežok nervovej bunky, ktorú ohraničuje bunková membrána (neuriléma). Výbežok sa označuje ako osové vlákno čiže axón. Nervové vlákna majú po výstupe z bunky zvyčajne zvláštne obaly, nervové pošvy. Nervové pošvy sú dvojaké, jednak pošvy dreňové čiže myelínové, jednak pošvy plazmatické čiže Schwannove. Podľa toho rozoznávame niekoľko typov nervových vláken.

1.      Holé nervové vlákna sú osové vlákna (axóny), ktoré nemajú nervové pošvy. Sú napr. vo vrstve nervových vláken sietnice.

2.      Nervové vlákna s myelínovou pošvou sa skladajú z axónov, obalených myelínovou pošvou, ktorá navonok prechádza do plazmatickej pošvy. Obe pošvy tvoria bunky oligodendroglie. Myelínová pošva má lamelóznu štruktúru. Skladá sa z pravidelne sa striedajúcich, koncentricky usporiadaných vrstiev proteínov a lipidov.

Myelínová pošva vzniká obtočením výbežkov buniek oligodendroglie okolo axónu, z výbežkov a cytoplazma vytlačí a zvyšné bunkové membrány sa prikladajú k sebe a čiastočne splývajú. Preto má po dokončení vývoja myelínová pošva lamelóznu štruktúru, ktrú podmieňuje  pravidelné striedanie vrstiev lipidov a proteínov, a to tých, ktoré sú v bunkovej membráne. Zvyšné časti bunkového tela oligodendroglie s jadrami utvárajú na povrchu plazmatickú pošvu.

Myelínovú a plazmatickú pošvu prerušujú v pravidelných odstupoch Ranvierove zárezy. Sú to miesta, kde sa medzi sebou dotykom spájajú výbežky buniek oligodendroglie, ktoré sú usporiadané pozdĺž nervového vlákna.

Nervové vlákna s myelínovou pošvou sú aj v sivej, ale najmä v bielej hmote centrálneho nervového systému a utvárajú aj spinálne (miechové) periférne nervy. V centrálnom nervovom systéme sa môže jedna bunka oligodendroglie podieľať svojimi výbežkami na myelínovej pošve niekoľkých vláken. Na periférnych spinálnych nervoch sa špecifické bunky oligodendroglie, tvoriace ich obal, nazývajú Schwannove bunky. Preto sa pri periférnych nervových vláknach plazmatická pošva označuje aj ako Schwannova pošva. Na jej povrch prilieha tenká vrstva polysacharidov, ktoré majú charakter bazálnej membrány.

Pri bežnej príprave histologických preparátov zaliatím do parafínu sa lipidové zložky myelínovej pošvy pôsobením tukových rozpúšťadiel rozpustia a extrahujú. Myelínovú pošvu je možné znázorniť len špeciálnymi metódami na myelín. Napríklad pôsobením kyseliny osmičelej sa myelínová pošva farbí na čierno, po morení tkaniva soľami chrómu alebo medi sa farbí hematoxylínom na modročierno – metóda Weigertova, luxolovou modrou je možné myelínovú pošvu zafarbiť aj v parafínových rezoch na modro.

3.      Nervové vlákna so Schwannovou pošvou (sivé Remakove vlákna) nemajú myelínovú pošvu, axóny ležia v záhyboch Schwannových buniek. Nervové vlákna tohto typu utvárajú vegetatívne nervy.

Nervová bunka so svojimi výbežkami tvorí histologickú a funkčnú jednotku nervového systému, ktorá sa označuje ako neurón. Jednotlivé neuróny sa prostredníctvom tzv. nervových synáps spájajú s inými neurónmi alebo s rôznymi orgánmi, a to buď s orgánmi zmyslovými, ktoré zachytávajú z vonkajšieho alebo vnútorného prostredia rôzne podnety a volajú sa receptory, alebo s orgánmi výkonnými a volajú sa efektory (napr. sval alebo šľacha). Morfologicky je synapsa miestom špecializovaného kontaktu bunkových membrán (membrány synaptické a postsynaptické), kde sa prenášajú nervové vzruchy.

O prenose nervových vzruchov z presynaptickej membrány na postsynaptickú rozhodujú chemické látky, tzv. mediátory (neurotransmitery), ktoré sa z presynaptickej oblasti vylučujú do synaptickej štrbiny medzi synaptickými membránami a ovplyvňujú priechodnosť postsynaptickej membrány.

NEUROGLIA

Neuroglia (krátko aj glia) má v nervovom systéme najmä podpornú funkciu. Výbežky gliových buniek tvoria v centrálnom nervovom systéme opornú sieť pre nervové bunky a pre nervové vlákna. Okrem toho má neuroglia veľký význam pre látkovú výmenu nervového tkaniva. Napokon sa glia uplatňuje aj pri chorobných procesoch v nervovom tkanive, napr. pri odstraňovaní rozpadnutých buniek. Či sa glia podieľa aj priamo na nervových procesoch, nie je nateraz presne známe. V centrálnom nervovom systéme sa glia skladá z buniek s viacerými výbežkami, ktorými sa bunky dotykom spájajú, takže tvoria sieť, v okách ktorej sú vlastne nervové elementy, t.j. nervové bunky a nervové vlákna.

Poznáme tri druhy neuroglie: 1. Makroglia, 2. Oligodendroglia, 3. Mikroglia.

1.      K makroglii patria astrocyty. Sú to bunky s veľkým počtom výbežkov, ktoré sa rozbiehajú hviezdicovite na všetky strany (lat. aster – hviezda)

Podľa charakteru výbežkov rozoznávame astrocyty vláknité s dlhými, rozvetvenými výbežkami a astrocyty plazmatické s krátkymi výbežkami.

V cytoplazme astrocytov sú zvlášť tenké vlákna, tzn. gliové vlákna. Sú najmä v bielej hmote centrálneho nervového systému. Plazmatické astrocyty sú prevažne v sivej hmote centrálneho nervového systému. Majú veľa krátkych, na protoplazmu bohatých výbežkov, ktoré sa často vetvia.

K makroglii patria aj ependímové bunky, ktoré vystielajú centrálny miechový kanál a všetky mozgové komory. Tieto bunky sú približne hranolovité, na voľnom povrchu majú riasinky, a preto sa podobajú epitelovým bunkám. Na rozdiel od epitelu však nenasadajú na spoločnú bazálnu membránu, ale každá bunka prechádza bazálne do dlhého vláknitého výbežku, ktorý zasahuje do okolitej sivej hmoty.

2.      Oligodendroglia sa skladá z buniek menších ako astrocyty. Bunky majú malé guľaté jadro a málo výbežkov, ktoré sa neveľmi vetvia, alebo vôbec nie (gr. oligos – málo, déndron – strom). Oligodendroglia je v bielej aj sivej hmote centrálneho nervového systému, vytvára myelínové pošvy axónov a obaly nervových buniek ako satelitové bunky. Bunky oligodendroglie periférnych nervov sa nazývajú Schwannove bunky,

3.      Mikrogliu, čiže Hortegovu gliu utvárajú veľmi malé bunky s podlhovastým jadrom. Bunky majú málo cytoplazmy a vybiehajú do niekoľkých tenkých výbežkov, ktoré sa bohato rozvetvujú na tŕňovité vetvičky. Bunky mikroglie sa vyskytujú najmä v sivej hmote mozgu a miechy, ale sú aj v bielej hmote. Bunky mikroglie vedia fagocytovať. Táto schopnosť je vystupňovaná pri chorobných procesoch v nervovom tkanive, kde pohlcujú zvyšky rozpadnutých nervových buniek, krviniek a pod. Pritom strácajú svoje výbežky, zaokrúhľujú sa na tzv. zrniečkovité bunky, v ktorých cytoplazme sú kvapky tuku a pigment krvného pôvodu.

Neurogliu možno znázorniť len špeciálnymi metódami histologickej techniky, farbiacimi a impregnačnými, ktoré vyžadujú značné skúsenosti laboranta.  

Svalové tkanivo

Svalové tkanivo má schopnosť kontrakcie, to znamená, že jeho zložky sa môžu zmršťovať, a tým vykonávajú pohyb. Zmršťovanie umožňujú kontraktilné proteíny aktín a myozín. Molekuly aktínu a myozínu sa skladajú z veľmi tenkých vláken, viditeľných len v elektrónovom mikroskope, sú to aktínové a myozínové mikrofilamenty. Počas svalovej kontrakcie sa molekuly aktínu viažu s molekulami myozínu na aktinomyozínový komplex.

Rozoznávame dva základné druhy svalového tkaniva: hladká svalovina a priečne pruhovaná svalovina. Priečne pruhovaná svalovina má na zafarbených rezoch v svetelnom mikroskope pri veľkom zväčšení charakteristické priečne pruhovanie, podmienené pravidelným striedaním silnejšie a slabšie sa farbiacich úsekov.

HLADKÁ SVALOVINA

Hladká svalovina sa skladá z dlhých vretenovitých buniek s tyčinkovitým jadrom. Dĺžka buniek je od 20 do 200 mikrometra, počas tehotnosti má svalovina maternice bunky hladkej svaloviny dlhé až 500 i viac mikrometrov.

V cytoplazme buniek hladkého svalu prebiehajú tenké aktínové myofilamenty, medzi nimi sú miestami o niečo hrubšie myozínové myofilamenty, ktorých je oveľa menej. Väčšia časť molekúl myozínu nie je usporiadaná do myofilamentov a vytvárajú vlákna až na začiatku kontrakcie. Počas kontrakcie sa väzbou bočných reťazcov medzi molekulami myozínu a aktínu „zasúvajú“ aktínové myofilamenty medzi seba a celá bunka sa tým skráti. Chýbajúce usporiadanie aktínových a myozínových myofilamentov do výšších jednotiek, do fibríl, spôsobuje rovnakú farbiteľnosť celej bunky „hladkého“ svalu na rozdiel od priečne pruhovaného. Postupné utváranie myozínových myofilamentov a ich väzba s myozínovými myofilamentmi vysvetľuje pomalý nástup kontrakcie buniek hladkej svaloviny.

Svalové bunky sa vyskytujú alebo jednotlivo, alebo tvoria snopčeky alebo súvislé vrstvy, skladajúce sa z mnohých buniek pevne k sebe viazaných jemnou sieťou z elastických a retikulárnych vláken.

Hladkú svalovinu inervujú vegetatívne nervy, a preto nepodlieha našej vôli. Jej kontrakcie sú pomalé, trvajú dlho a môžu byť rytmické (kŕče). Hladká svalovina môže pri kontrakcii vyvinúť veľkú silu (napr. svalovina maternice počas pôrodu).

Hladká svalovina sa vyskytuje napr. v koži ako jemné snopčeky, ktoré pri kontrakcii vzpriamujú vlas („husia koža“), súvislé vrstvy hladkej svaloviny sú v stene močových ciest, tráviacej rúry, v stene tepien a žíl. Hrubé vrstvy hladkej svaloviny tvoria hladkú zložku steny maternice.

PRIEČNE PRUHOVANÁ SVALOVINA

Priečne pruhovaná svalovina sa skladá z priečne pruhovaných fibríl (myofibrily), ktoré vidíme v svetelnom mikroskope ako vlákna skladajúce sa z pravidelne sa striedajúcich úsekov silnejšie a slabšie zafarbenej hmoty. Vyskytuje sa v dvoch formách, jednak ako kostrové svalstvo, jednak ako srdcový sval.

Kostrový sval

Základnou stavebnou jednotkou kostrového svalu je svalové vlákno. Je to viacradový valcový útvar, na konci zaoblený alebo rozvetvený, jeho dĺžka je od niekoľkých mm až po desiatky cm, hrúbky 20-100 mikrometrov.

Počas vývoja zárodku vznikajú svalové vlákna z jednotlivých buniek (myoblastov), ktorých jadrá sa viac ráz po sebe delia, ale bez rozdelenia cytoplazmy, v ktorej sa postupne tvoria myofibrily. Tak vzniknú pretiahnuté, viacjadrové valcovité útvary – svalové vlákna, ktoré nemajú bunkovú stavbu, a preto ich nazývame syncýciá.

Každé svalové vlákno má na povrchu tenkú blanu, sarkolému, pod ktorou sú ovoidné jadrá, obklopené malým nožstvom jemnej zrnitej sarkoplazmy. Svalové vlákno vypĺňajú pozdĺžne uložené priečne pruhované myofibrily, ktoré tvoria hlavnú funkčnú zložku svalového vlákna. Myofibrily sa skladajú z pravidelne sa striedajúcich úsekov jednolomnej a dvojlomnej hmoty, ktorá sa farbí intenzívnejšie. Zodpovedajúce si úseky ležia vo všetkých fibrilách v rovnakej výške, takže vzniká nápadné priečne pruhovanie celého svalového vlákna, podľa čoho dostalo tkanivo pomenovanie. Červené zafarbenie dodáva svalovým vláknam pigment myoglobín, ktorý sa zložením podobá krvnému farbivu.

Každá myofibrila sa skladá z pravidelne sa striedajúcich úsekov aktínových a myozínových mikrofilamentov, podmieňujúcich rôznu intenzitu ich zafarbenia. Pravidelným usporiadaním myofilamentov je každá myofibrila vopred pripravená na rýchlu kontrakciu. Podstatou kontrakcie je presun aktínových myofilamentov medzi myozínové myofilamenty vzájomnou väzbou bočných reťazcov ich molekúl. Hovoríme o vzniku „aktinomyozínového komplexu“. Pretože tento jav nastáva súčasne vo všetkých myofibrilách svalového vlákna a vo všetkých svalových vláknach svalu, skráti sa sval (kontrakcia). Podnet na kontrakciu vychádza z nervového zakončenia motorického nervu. Keď nervový podnet prestane pôsobiť, aktínové myofilamenty v každej myofibrile zaujmú východiskové, pôvodné postavenie. Myofibrily a svalové vlákna sa predĺžia a celý sval sa vráti do pôvodnej dĺžky (obdobie uvoľnenia – relaxácia).

Jednotlivé svalové vlákna spájajú spojivové fibrily a vytvárajú tak vyššie celky, snopčeky, obalené hrubšou vrstvou väziva. Zo snopčekov sa vytvoria snopce, ktoré majú tiež väzivový obal a z nich je utvorený celý sval, obalený väzivovou blanou, pokrývkou (fascia). Na koncoch svalu sa na povrch svalových vláken upínajú kolagénové fibrily vláken šľachy.

Kostrové svalstvo inervujú mozgovomiechové nervy a je teda ovládateľný vôľou. Na rozdiel od hladkej svaloviny sa kontrahuje veľmi rýchlo. Tvorí  všetky kostrové svaly, aj svaly jazyka, hltana, hrtana, hornej štvrtiny pažeráka a okohybné svaly.

Srdcový sval (myokard)

Srdcový sval je priečne pruhovaný, ale má na rozdiel od kostrových svalov bunkovú stavbu. Skladá sa zo svalových buniek usporiadaných do trámcov, pospájaných šikmými spojkami, čím vzniká priestorová sieť. Štrbiny medzi trámcami vypĺňa riedke vmedzerené väzivo, v ktorom prebiehajú vetvy vencových tepien zásobujúcich srdcový sval.

Svalové bunky spája kontakt bunkových membrán v miestach, ktoré nazývame interkalárne disky. Sú v nich zastúpené všetky druhy špeciálnych spevnení medzibunkových kontaktov. Interkalárne disky sa na zafarbených preparátoch zobrazujú v svetelnom mikroskope ako intenzívnejšie sa farbiace stupňovité prúžky smerujúce priečne svalovými trámcami.

V strede svalových buniek sú jadrá obklopené vrstvičkou sarkoplazmy, zvyšnú časť bunky vypĺňajú priečne pruhované myofibrily. Jemná štruktúra a chemická skladba myofibríl je rovnaká ako pri kostných svaloch. Rovnaká je aj podstata kontrakcie.

Srdcový sval sa kontrahuje automaticky a rytmicky. Podnety k sťahom vznikajú priamo v srdci na rozhraní predsiení a komôr a k svalovým vláknam ich rozvádza prevodový systém. Jeho dôležitou súčasťou sú vlákna pomenované podľa ich objaviteľa – Purkyňove vlákna. Sú to vlastne bunky podobajúce sa bunkám srdcového svalu, ale majú viac sarkoplazmy a len malý počet myofibríl pri povrchu buniek.   

Krv

Krv a lymfu zaraďujeme medzi tzv. telové tekutiny. Nie sú to tkanivá vo vlastnom zmysle slova, lebo sa skladajú z tekutej zložky, z plazmy, v ktorej sú voľne rozptýlené rôzne druhy buniek krvi a tzv. krvné doštičky. Krvné bunky majú spoločný pôvod s bunkami väziva. Krvou sa podobne zaoberá hematológia.

Krv sa skladá z tekutej krvnej plazmy a z formovaných elementov. Plazma obsahuje vodu, soli, glukózu, krvné bielkoviny, fibrinogén, albulíny a globulíny. Fibrinogén je dôležitý preto, lebo sa ľahko mení na jemný vláknitý fibrín, čo umožňuje zrážanie krvi. Formované elementy krvi sú : červené krvinky (erytrocyty – Er), biele krvinky (leukocyty – Le) a krvné  doštičky (trombocyty – Tb).

Erytrocyty sa podobajú bikonkávnym terčíkom, preto sú pri pohľade zboku piškótovité. Priemerná veľkosť erytrocytu je 7,5 mikrometra. Červených krviniek je najviac v krvi, v 1 kubickom mililitri 5 miliónov u muža, 4,5 miliónov u ženy. Erytrocyty nemajú jadro, obsahujú krvné farbivo – hemoglobín, ktorý prenáša kyslík. Hemoglobín dodáva erytrocytom žltozelené sfarbenie. Pomenovanie „červené krvinky“ je odvodené od toho, že v hrubej vrstve spôsobujú červené sfarbenie krvi (gr. erytros – červený). Erytrocyty sú veľmi citlivé na zmeny osmotického tlaku. Ich vlastný osmotický tlak sa rovná osmotickému tlaku fyziologického roztoku (0,9% NaCl). V roztokoch s nižším osmotickým tlakom červené krvinky napúčajú a praskajú, uvoľnený hemoglobín sa dostane do roztoku. Tento dej sa volá hemolýza. Naopak, v roztoku s vyšším osmotickým tlakom sa erytrocyty zmršťujú. Táto ich vlastnosť slúži na zisťovanie odolnosti erytrocytov oproti roztokom rôzneho osmotického tlaku. Ide o meranie osmotickej rezistencie.

Erytrocyty vznikajú v červenej kostnej dreni. Pretože nemajú jadro, je ich životnosť obmedzená. Žijú asi 90-100 dní a potom zanikajú v slezine. Hemoglobín spôsobuje silnú farebnosť cytoplazmy erytrocytov kyslými farbivami (eozínom sa farbia na ružovočerveno).

Leukocyty majú jadro a neobsahujú hemoglobín. Je ich oveľa menej ako erytrocytov, priemerne 5-9 tisíc v 1 kubickom mililitri krvi. Väčšina z nich sa pohybuje amébovito, a tak môžu vystupovať z ciev a dostať sa do tkanív. Okrem toho majú schopnosť fagocytózy. Leukocyty rozdeľujeme na dve skupiny : granulocyty a agranulocyty.

Granulocyty sa vyznačujú tým, že majú v cytoplazme špecifické granuly, ktoré sú podľa farbiteľnosti buď neutrofilné, eozinofilné alebo bazofilné.

Neutrofilných leukocytov (granulocytov) je zo všetkých bielych krviniek v krvi najviac, a to 60-70%. V ich cytoplazme sú jemné granuly, ktoré sa farbia slabo stredným tónom medzi použitým kyslým a zásaditým farbivom (preto pomenovanie neutrofilné leukocyty). Tento druh bielych krviniek má segmentované jadro, zvyčajne z dvoch alebo viacerých segmentov spojených tenkými mostíkmi jadrovej hmoty. Okrem neutrofilov so segmentovaným jadrom, krátko segmentov, je v krvi malé percento (2-4%) mladých neutorfilných leukocytov s tyčinkovitým jadrom, tzv. tyčky. Zisťovanie percentuálneho pomeru jednotlivých typov neutrofilných leukocytov podľa členitosti jadra má význam pri klinickom vyšetrovaní: keď je viac mladých leukocytov s tyčinkovitým jadrom, hovoríme o tzv. „posune doľava“, keď je viac leukocytov s jadrom rozčleneným na väčší počet segmentov, hovoríme o „posune doprava“. O zastúpení jednotlivých druhov neutrofilných leukocytov podľa členitosti jadra nás informuje tzv. Arnethov obraz. Neutrofilné leukocyty majú schopnosť amébovitého pohybu a fagocytózy.

Eozinofilné leukocyty majú v cytoplazme hrubé granuly, ktoré sa intenzívne farbia kyslými farbivami (napríklad eozínom na tehlovočerveno). Ich jadro sa zvyčajne skladá z dvoch segmentov spojených úzkym mostíkom jadrovej hmoty. Za normálnych podmienok je ich v krvi 2-4%. Pri niektorých chorobných stavoch je ich v krvi viac a vtedy hovoríme o tzv. eozinofílii.

Bazofilné leukocyty sa vyskytujú v krvi vo veľmi malom počte, tvoria asi 0,5-1% všetkých leukocytov. Ich jadro je nepravidelné, najčastejšie esovité až laločnaté. V cytoplazme sú veľké granuly, ľahko farbiteľné, bazofilné (farbia sa silne bázickými farbivami), po zafarbení niektorými farbivami (tionínom) javia metachromáziu.

Agranulocyty majú bazofilnú cytoplazmu, v ktorej nie sú špecifické granuly ako v cytoplazme granulocytov. V cytoplazme agranulocytov môžeme však nájsť málo drobných purpurovo sa farbiacich granúl, azurofilné granuly. Medzi agranulocyty patria lymfocyty a monocyty.

Lymfocyty majú pomerne veľké guľovité, na chromatín bohaté jadro, ktoré je niekedy najednej strane mierne konkávne. Cytoplazma tvorí okolo jadra len úzky lem, farbí sa zásaditými farbivami a niekedy obsahuje málo azurofilných granúl. Väčšina lymfocytov sú malé bunky priemernej veľkosti 6-8 mikrometrov. V krvi tvoria 20-30% všetkých bielych krviniek. Veľa je ich v lymfe, v nej tvoria až 99% všetkých buniek.

Podľa pôvodu a funkcie rozdeľujeme lymfocyty na B-lymfocyty a na T-lymfocyty. B-lymfocyty sa môžu na podnet antigénu premeniť na plazmocyty, ktoré produkujú imunoglobulíny. T-lymfocyty sú zodpovedné za tzv. bunkovú imunitu. Túto vlastnosť nadobúdajú v detskej žľaze (thymus). Bunková imunita sa prejavuje napr. odvrhnutím a zánikom transplantátu.

Monocyty tvoria v krvi 3-8% všetkých bielych krviniek. Od lymfocytov sa odlišujú veľkosťou, tvarom jadra a množstvom cytoplazmy. Monocyty sú veľké bunky (až 20 mikrometrov). Na rozdiel od lymfocytov majú oveľa viac cytoplazmy, ktorá je bazofilná, ale o niečo slabšie ako pri lymfocytoch. V cytoplazme sú jemné azurofilné. Jadro je obličkovité, niekedy aj laločnaté. Monocyty vedia fagocytovať a amébovito sa pohybovať.

Percentuálne zastúpenie jednotlivých druhov leukocytov sa nazýva biely krvný obraz (diferenciálny krvný obraz) a mení sa pri niektorých chorobách. Preto patrí jeho zisťovanie k dôležitým vyšetrovaniam, ktoré pomáhajú lekárom stanoviť diagnózu.

Trombocyty sú ploché doštičky, veľmi malé (2-4 mikrometra), guľovitého alebo vretenovitého tvaru, v krvnom nátere vyzerajú ako malé vločky. Majú bazofilnú cytoplazmu, v ich centrálnej časti je veľa malých azurofilných granúl. V krvi je ich veľa, v 1 kubickom milimetri 200-400 tisíc. Majú veľký fyziologický význam pri zrážaní krvi. Keď sa rozpadnú , uvoľnia sa tzv. doštičkové faktory, ktoré sú súčasťou systému podmieňujúceho zrážanie krvi pri premene fibrogénu na fibrín. Zdrojom trombocytov sú bunky kostnej drene – megakaryocyty. Sú to okrúhle, značne veľké bunky (až 150 mikrometrov) s laločnatým jadrom. Tieto bunky utvárajú malé výbežky, ktoré sa ako krvné doštičky uvoľňujú do krvi.

Odumreté erytrocyty a granulocyty nahrádzajú nové bunky, ktoré sa vyvíjajú v červenej kostnej dreni. Lymfocyty vznikajú v lymfatickom tkanive lymfatických uzlín, sleziny a detskej žľazy. Pôvod monocytov nie je úplne objasnený. Podľa niektorých názorov vznikajú v kostnej dreni, podľa iných v lymfatickom tkanive. Z cievneho riečišťa sa môžu dostať do tkanív a premeniť sa na makrofágy.